the secret history po dvoch týždňoch

Kupovať knihy podľa obálky a vety "Donna Tartt vraj píše dosť dobre" je celkom risk. Ak sa do toho primotá ešte pokazený test a túžba zlepšiť si náladu, tak je impulzívna kúpa knihy u mňa samozrejmosťou. A tentokrát sa to oplatilo. 

Píšem recenziu s  časovým odstupom, aby som vedela, či aj po niekoľkých dňoch bude dojem rovnaký. Nie je. Je omnoho silnejší.  

The Secret History/ Donna Tartt/ Penguin Books-1993/ Paperback - 629 strán/ 

Že je Donna Tartt pani Spisovateľka, ktorej meno ľudia aspoň trochu sledujúci súčasnú literatúru poznajú, nemusím asi pripomínať. Jej román Stehlík získal v roku 2014 Pulitzerovu cenu a dočkal sa aj slovenského prekladu, rovnako ako The Secret History (1992), ktorá bola preložená v roku 1996 pod názvom Tajný príbeh. Odvtedy sa zjavne novšej verzie nedočkala, takže nečudo, že som skôr objavila anglický originál. (+ Tajný príbeh? Naozaj?)

Príbeh sa točí okolo šiestich  študentov vysokej školy niekde vo Vermonte, ktorých odborom je starogréčtina. Vďaka zvláštnemu profesorovi objavia predtým (pre nich) nepoznaný spôsob myslenia a práve ten spôsobí desivý sled udalostí. 

“Beauty is terror. Whatever we call beautiful, we quiver before it.” - Donna Tartt, The Secret History

Donna Tartt začne namotávať už na prvých stránkach, kedy sa dozvedáme o vražde jednej z hlavných postáv. Podobne ako pri seriáli How to Get Away with Murder, ktorý mi napadol ako prvý pri čítaní The Secret History, teda vieme kto bude obeťou, nevieme však, ako sa k tomu skupinka študentov dopracuje. Prvých niekoľko strán bolo pre mňa prekážkou, s ktorou som pomaly bojovala. Avšak po cca.150 stranách naberie dej na rýchlosti, aj keď sa v podstate toho veľa nedeje. Aspoň nie pred očami nášho rozprávača - Richarda. Veľkolepé divadlo prichádza na konci prvej knihy a počas druhej, kedy sa vzťahy neskutočne dobre naštrbia a vyostria, udalosti sa stávajú čoraz desivejšími a niektoré z postáv sú stranu od strany zaujímavejšie. 

Jednou z najlepších vecí sú vzťahy medzi postavami a precíznosť, s akou sú vykreslené. Stačí spomenúť dvojičky - Charlesa a Camillu.  Zvládla by som celú knihu len o nich, aj keď isté aspekty ich vzťahu sú silno predvídateľné. Dynamika, ktorú Tartt vniesla medzi túto skupinku, ma veľmi bavila! 

Ďalšou nemenej fascinujúcou vecou bol jazyk a štýl, ktorý dokázal vyčarovať dokonalú atmosféru temných momentov. Ak mi však na opisoch niečo vadilo, tak neustále snívanie nad Camillou, ktoré bolo vždy rovnaké a po pár stranách nudné. Vo všetkom ostatnom opisy fungovali natoľko, že som posledných 400 strán zhltla asi za dva dni. Dokonca aj vyváženie opisu prostredia, dialógu a úvah bolo akurátne, čím sa pre mňa vyšvihla kniha nad Zločin a trest, zaoberajúci sa podobnou tématikou. 

The Secret History má presne to, čo mi na iných detektívnych veciach chýba a to je istá hĺbka či originálny námet. A hlavne prepojenie s antikou a umením!  Ak ste sa v istom bode svojho života presýtili všetkého, čo je krimi a thriller a dramatické, toto je parádne osvieženie. A naopak, ak taký žáner nepreferujete, skúste vyjsť z komfortnej zóny, lebo pre túto knihu sa to oplatí!

(P.S: pokiaľ máte trošku vyšší level angličtiny, neváhajte čítať v originálnej verzii, stojí to za to.)